Sv. Margita Mária Alacoque
rodným menom Marguerite Alacoque, (1647 – 1690), zomrela 43 ročná
Mníška z rádu Navštívenia Panny Márie – vizitantíniek, mystička a ctiteľka Božského Srdca Ježišovho.
Malá Marguerite, ako vo francúzštine znie jej krstné meno, bola piate zo siedmich detí v rodine notára v obci Verosvres v Burgundsku. Otec Claude Alacoque zomrel, keď mala Margitka len osem rokov. Margitinej matke Philiberte, ktorá tiež pochádzala z notárskej rodiny, sa smrťou manžela skomplikovala rodinná situácia. Margita po pol roku odchádza do kláštornej školy, kde absolvovala svoje jediné dva roky štúdií. Ako deväťročná ochorela tak, že mala znemožnený pohyb a musela opustiť kláštornú školu. Po štyroch rokoch bojovania s chorobou sa Margita zverila Matke Božej s prísľubom, že ak jej pomôže k uzdraveniu, raz sa stane jednou z jej dcér. Uzdravenie nemeškalo.
Keď mala Margita sedemnásť rokov, matka ju nabádala, aby sa vydala. Ona sa ale utvrdila vo svojom úmysle z detstva, že sa zasvätí. Ako 22 ročná prijala sviatosť birmovania a s ňou aj ďalšie – birmovné meno – Mária.
Najskôr mala vstúpiť do rehole Uršulínok. Ale potom, ako v máji roku 1671 navštívila kláštor v Paray, nadobudla istotu, že jej miesto je v ráde Navštívenia Panny Márie. V novembri nasledujúceho roka v kláštore vizitantíniek v Paray-le-Monial zložila sľuby. Mala 25 rokov. Margita Mária prehĺbila svoj modlitbový život natoľko, že mala opakované mystické skúsenosti. Najcennejšie pre ňu boli opakované mystické videnia Pána Ježiša, ktorý ju žiadal o šírenie úcty a lásky k jeho Božskému Srdcu. Srdcu, ktoré je symbolom Spasiteľovej lásky k ľuďom.
Vtedy bol spovedníkom mníšok vizitantíniek v Paray-le-Monial jezuita Claude de la Colombiere. Margitu Máriu pochopil a podporil v uctievaní Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a aj on sám sa stal jeho propagátorom.
Margita Mária zomrela vo veku 43 rokov. Svoju smrť vopred vytušila a predpovedala. Spolusestry mali pochybnosti uveriť jej blízkej smrti, keďže nebola ťažko chorá. Vydýchla dňa 17. októbra 1690. Jej telo odpočíva v kláštornom kostole v Paray-le-Monial.
Úcta k Božskému Srdcu Ježišovmu bola v cirkvi prítomná aj pred narodením Margity Márie Alacoque, ale nebola natoľko populárnou, rozšírenou. Zjavenia, ktoré prijala a komunikovala Alacoque, vyústili do tradície deviatich prvých piatkov či k ustanoveniu liturgickej slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Zdroje: zivotopisysvatych.sk, wikipedia.org, jezuiti.sk
Foto: https://fr.wikipedia.org, Zuzana Vrťová
-
- Hrob sv. Margity Márie Alacoque v Paray-le-Monial
-
- Relikvia Margity Márie Alacoque v oltári Farského kostola Božského Srdca Ježišovho vo Zvolene
Sv. Bazil z Antiochie
– časť kosti (relikvia prvého stupňa) Žil v 1. – 3. storočí.Patril medzi mučeníkov z novozákonnej Antiochie, dnes v Turecku. Antiochia bola vybudovaná ako moderné helenistické mesto, založené sýrskym panovníkom v roku 301 pred našim letopočtom. Mesto prekvitalo na križovatke obchodných ciest medzi Malou Áziou a Sýriou. V roku 64 pred našim letopočtom sa jej však zmocnili Rimania. Stala sa hlavným mestom rímskej provincie Sýria a naďalej sa rozvíjala. Antiochia bola tretím najväčším mestom Rímskej ríše. Bola metropolou, v ktorej rímski cisári radi prezentovali svoje úspechy a pokrok. Práve tu boli nasledovníci Ježiša Krista prvýkrát pomenovaní slovom kresťania. V treťom storočí nášho letopočtu bola hlavná ulica dláždená, mesto malo chrámy, námestia, divadlo, amfiteáter, paláce zdobené mozaikami. Po takejto Antiochii pravdepodobne kráčal aj mučeník Bazil.
Stal sa vyznávačom viery a jednou z obetí prenasledovania kresťanov ešte pred Diokleciánom. Teda ešte pred početnými popravami kresťanov, na základe náboženskej politiky, ktorú viedol cisár Dioklecián v rokoch 303 až 311. V Sýrskom breviári je o ňom poznámka, že bol „ex antiquis martyribus“ – zo starodávnych mučeníkov. V Hieronymovom martyrológiu je zrejme uvádzaný aj pod menom Basilisco.Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Ut elit tellus, luctus nec ullamcorper mattis, pulvinar dapibus leo.
Komentár k fotografii: Kostol sv. Petra pri Antiochii, kde apoštol Peter ohlasoval Evanjelium.
Autor fotografie Volkan Hatem?br: Odkaz na pôvodnú fotografiu
Sv. Eusebius z Vercelli – časť kosti
Biskup, ochranca Nicejského vyznania viery
Nar. cca 283 – zom. 371, približne 88 ročný.
Podľa tradície, Eusebius sa narodil na Sardínii okolo roku 283 nášho letopočtu. Rodičia boli kresťania a neboli chudobní. Jeho otec zomrel ako mučeník. Matka, ktorej tradícia pripisuje meno Restituta, sa s dvoma nedospelými deťmi, Eusebiom a jeho mladšou sestrou, usadila v Ríme. Tu Eusebius absolvoval štúdiá zamerané najmä na Sväté písmo. V Ríme slúžil najskôr ako lektor. Kňazskú vysviacku podľa tradície prijal od pápeža Marka, ktorého pontifikát trval len deväť mesiacov v roku 336. Takže Eusébius by v čase vysviacky mal približne 53 rokov. Biskupom mesta Vercelli ho menovali v roku 345, keď mal približne 62 rokov.
Vierohodné svedectvo o biskupovi Eusébiovi zanechal milánsky biskup Aurelius Ambrosius, známy ako svätý Ambróz. Okolo roku 394, dve desaťročia po smrti biskupa Eusébia, Ambróz napísal list veriacim do Vercelli. Cieľom listu bolo povzbudiť ich v ťažkom období, keď Vercelli zostalo bez biskupa. Chcel im pripomenúť pekný kresťanský život, ktorý viedli, kým mali Eusébia medzi sebou. Ambróz obdivoval Eusébia v tom, ako spravoval svoju diecézu aj svedectvom vlastného života. „So zdržanlivosťou pôstu spravoval svoju cirkev,“ napísal o Eusébiovi, ktorý žil uprostred mesta takmer ako mních. Vercellský biskup založil svojim kňazom komunitu a žil spolu s nimi život podobný mníchom. Zároveň chcel, aby zostali uprostred ruchu mesta. Takto sa kňazi mohli približovať mníšskemu ideálu kontemplácie Boha, ale zostávali medzi ľuďmi, aby zdieľali s občanmi mesta problémy všedného života.
Zdá sa, že biskup Eusébius zriadil vo Vercelli aj prvotné farnosti. Tak obyvateľom zabezpečil usporiadanú a stabilnú cirkevnú službu. Šíril úctu k Matke Božej a zakladal mariánske pútnické miesta, aby obracal na vieru aj pohanské obyvateľstvo v okolitých dedinách. V tej dobe severné Taliansko nebolo ešte celé evanjelizované.
Eusébius mal zásluhy na budúcnosti všeobecnej cirkvi. História si ho ctí ako obrancu viery pred vplyvným heretickým prúdom ariánov.
Učenie istého teológa Aria (256 – 336) z Alexandrie v Egypte spochybňovalo vo Svätej Trojici úplnú rovnosť Božieho Syna Krista s Otcom. Hoci Arius nepopieral božstvo Syna, podriaďoval ho božstvu Otca. Spoločenskú vážnosť získali nasledovníci arianizmu po tom, ako sa k nim pridali aj niektorí biskupi vtedajšej cirkvi. O to viac, že vládnuci cisár Konstantius II (337 – 361) v tom videl politický úžitok.
Pápež Liberius (352 – 366) poslal biskupa Eusébia z Vercelli a biskupa Lucifera z Cagliari (Sardínia) na špeciálnu misiu za cisárom. Eusébius a Lucifer mali požiadať cisára, aby zvolal koncil, ktorý by ukončil spor medzi ariánmi a ostatnými biskupmi vtedajšej cirkvi.
Arianizmus bol už predtým odmietnutý na Nicejskom ekumenickom koncile v roku 325. Nicejský koncil zvolal predchádzajúci cisár Konštantín, ktorému záležalo na tom, aby bolo kresťanstvo stabilizujúcim faktorom pre Rímsku ríšu.
Žiadaný nový koncil zvolal cisár Konstantius II v Miláne v roku 355. Lenže ariánski biskupi v ňom mali väčšinu. Keď bolo potrebné podpísať záverečné dokumenty z koncilu, biskup Eusébius to odmietol. Zrodil sa z toho konflikt s cisárom a tak bol Konstantius II nútený poslať Eusébia do vyhnanstva. Podobný osud stihol biskupa Lucifera, biskupa Dionýza z Milána, biskupa Hilaria z Poitiers (Francúzsko) aj samotného pápeža Libéria. Do Ríma na pápežský stolec zatiaľ dosadili protipápeža Félixa II.
Eusébia najskôr poslali do Palestíny, potom do Kapadócie v dnešnom Turecku, do Egypta. Vo vyhnanstve žil až do cisárovej smrti a neminulo ho týranie hladom alebo väzenie. Nový rímsky cisár Julián (360 – 363) dovolil, aby sa biskupi vyhnaní do exilu mohli vrátiť a opäť prevziať správu svojich biskupských miest.
Po zrušení vyhnanstva sa biskup Eusébius so spolupracovníkmi ešte zdržiaval na cestách, aby pracoval na stabilizovaní cirkevných pomerov. Do svojho biskupského mesta Vercelli sa vrátil až v roku 362. Pokračoval v evanjelizačnej práci na rozsiahlom vidieku pod Alpami. Zomrel približne 88 ročný vo svojom biskupskom meste v roku 371. Nechal sa pochovať na starobylom rímskom pohrebisku za severnými bránami mesta.
Prešlo dvanásť storočí. Na ruine starého vercellského kostola, dňa 18. februára 1581, noví stavitelia odkryli bývalé presbytérium. Pod miestom, kde býval hlavný oltár, našli hroby. Jeden z nich mal dosku z bieleho mramoru. Na doske našli vytesané latinské verše. Začiatočné písmená veršov sú väčšie ako ostatné a spolu vytvárajú nápis EVSEBIVS EPISCOPUS ET MARTVR, po slovensky Eusébius biskup a mučeník. Vo veršoch sú ospievané cnosti biskupa, ktorý si zaslúžil titul mučeníka.
Text: Zuzana Vrťová
Zdroje:
BENEDETTO XVI, Udienza generale, Piazza San Pietro, 17.10.2007, Sant’Eusebio di Vercelli. In: La Santa Sede, [online].
Dostupné na: <https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/audiences/2007/documents/hf_ben-xvi_aud_20071017.html>. Navštívené 21.7.2022
AIMONE, Marco. 2006. „Eusebius episcopus et martur“. Indagini epigrafiche intorno al sepolcro di Eusebio di Vercelli, Quaderni della Soprintendenza Archeologica del Piemonte, 21, (2006), pp. 167-201. In: Academia, [online]. Dostupné na: <https://www.academia.edu/4768841/_Eusebius_episcopus_et_martur_Indagini_epigrafiche_intorno_al_sepolcro_di_Eusebio_di_Vercelli> Navštívené 21.7.2022
Wikipédia, Slobodná encyklopédia, Eusebio di Vercelli.
Dostupné na: <https://it.wikipedia.org/wiki/Eusebio_di_Vercelli>. Navštívené 21.7.2022
Santi, beati e testimoni, Sant‘ Eusebio di Vercelli, vescovo.
Dostupné na: <http://www.santiebeati.it/dettaglio/28500>. Navštívené 21.7.2022
Foto: Nástenná chrámová maľba Sv. Eusébius, biskup vo Vercelli. Autor fotografie neznámy. Public domain, via Wikimedia. Commonshttps://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e3/Eusebius_von_Vercelli.jpg
Sv. Gabriel Possenti – relikvia z kúska tela
Rodným menom Francesco Possenti, nar. 1838 – zom. 1862, 24 ročný.
Šesť rokov bol rehoľný brat Gabriel od Bolestnej Panny Márie v Kongregácii Umučenia Ježiša Krista.
Začiatkom jari roku 1838 sa v Assisi manželom Santemu Possenti z Terni a Anežke Frisciotti z Civitanova narodilo jedenáste dieťa. Dali mu meno František. Pokrstili ho v Katedrále sv. Rufína, na mieste, kde pred storočiami pokrstili aj svätého Františka z Assisi.
Matka Anežka bola zo šľachtickej rodiny a otec bol vzdelaným právnikom v službách Pápežského štátu. V tom čase bol Františkov otec poverený správou mesta Assisi. Rodina kvôli práci otca často menila svoje bydlisko. K malému Františkovi pribudli ešte dvaja súrodenci a bolo ich trinásť. Žiaľ, nie všetci sa dožili dospelosti. V roku 1841 poverili Possentiho správou mesta Spoleto. Tam František so súrodencami napokon prežil pätnásť rokov života. Matka Anežka vtedy bojovala s leukémiou a vo februári 1842 zomrela rýchlo, vo veku 41 rokov. František mal necelé štyri roky. Strata matky poznačila jeho dušu.
Ťažké obdobie prežíval aj ich otec, v osobnom i pracovnom živote. Naviac, pár rokov po strate manželky, Sante Possenti prišiel aj o prvorodeného syna Pavla, ktorý padol vo vojenskej bitke. Roky išli ďalej a na život si siahol syn Vavrinec. Životom skúšaný otec sa tešil z detí, čo mu ostali, ale zvlášť zo syna Františka. Chcel ho pripraviť na kariéru právnika.
František získal stredoškolské vzdelanie u jezuitov, mal veselú a extrovertnú povahu, bol citový človek, mal rád tanec, divadlo aj poľovačky. Vedel si užiť život, ale mravnosť si strážil. Mladý šľachtic dbal na svoj elegantný zjav a záležalo mu na tom, ako a čo si obliekal. Keď raz ochorel, sľúbil Bohu, že sa zasvätí, ak vyzdravie. Tento sľub vyslovil aj po tom, ako sa zranil na poľovačke. V júni 1855 do rodiny opäť prišlo nešťastie, na choleru zomrela staršia sestra Mária Lujza.
Strata obľúbenej sestry Františka priblížila k úvahám o zasvätenom živote. Rok po jej smrti mal zlomový duchovný zážitok. Bolo to 22. augusta 1856 počas tradičnej procesie ikony Matky Božej ulicami Spoleta. Keď ikonu niesli popri mieste, kde stál František, zdalo sa mu, že jej oči ožili a pozrela sa na neho. Vo svojom vnútri počul slová: „Na čo čakáš? Nasleduj svoje povolanie.“
František už nečakal. O mesiac, 21. septembra 1856, si obliekol habit novica v kláštore passionistov v Morrovalle. Mal 18 rokov. Spolu s habitom prijal meno Gabriel od Bolestnej Panny Márie. Štyri týždne, ktoré uplynuli medzi stretnutím s ikonou a vstupom do noviciátu, František musel presviedčať otca o správnosti rozhodnutia. Milujúci otec, hoci dobrý kresťan, nahováral syna na svetskú kariéru. Ak to už musí byť cirkevná kariéra, tak potom mu otec odporúčal ľahší spôsob zasvätenia. Nie zrovna passionistov – Kongregáciu Umučenia Ježiša Krista.
Brat Gabriel od Bolestnej Panny Márie otcovi Santemu v listoch písal, že v kláštore prežíva radosť a veľkú spokojnosť. Po dvoch rokoch v noviciáte ho poslali do kláštora v Pieve Torina, aby študoval filozofiu a pripravoval sa na kňazstvo. Popri štúdiu začal chorľavieť. Vrátil sa mu zápal dýchacích ciest, ktorý ho už raz takmer pripravil o život. V tom čase prebiehali nepokoje druhej talianskej vojny o nezávislosť. Rehoľa presunula svojich študentov do bezpečnejšieho kláštora v malej obci Isola pod horským masívom Gran Sasso.
V krásnom prostredí hôr brat Gabriel prežil približne dva a pol roka aktívnej prípravy na kňazskú vysviacku, ale bojoval s tuberkulózou kostí. Rozvíjal svoj vrúcny vzťah k Matke Božej. Tento vzťah v ňom rástol po celý život azda od chvíle, keď mu zomrela matka. Dôsledne zachovával rehoľné pravidlá, nakoľko mu to sily dovoľovali. Zachoval si svoju zvyčajnú pozitívnu náladu, preto spolubratia pri jeho lôžku radi trávili voľný čas. Posledné dva mesiace už nevládal chodiť na bohoslužby. Kňazskú vysviacku nestihol, pre chorobu aj pre politickú situáciu povojnového obdobia. Choroba ukončila jeho život 27. februára 1862, dva dni pred dovŕšením 24 rokov.
Svätý Gabriel od Bolestnej Panny Márie je patrónom kraja Abruzzo, je obľúbeným svätcom mládeže a maturantov. Jeho telo spočíva v Isola del Gran Sasso, vo veľkom sanktuáriu, ktoré nesie jeho meno.
V USA je rozšírená legenda o svätom Gabrielovi Possentim, ktorý vďaka svojim streleckým zručnostiam zachránil obyvateľov obce Isola. Príbeh sa mal odohrať v roku 1860, keď skupina vojakov znepokojovala život v obci Isola. Brat Gabriel požiadal predstaveného o povolenie zísť do obce a pokúsiť sa zastaviť vojakov. Po ceste do obce stretol dvoch vojakov, ako ťahajú do ústrania mladé dievča. Šikovným gestom vytrhol spoza opaska vojakovu pištoľ a pomocou nej pripravil o zbraň aj druhého. Strhol na seba pozornosť ostatných banditov, ktorí podcenili schopnosti mladíka v rehoľnom rúchu. Obďaleč bežala po ceste jašterica. Brat Gabriel jej v rýchlosti okamžiku s brilantnou presnosťou odstrelil hlavu. To presvedčilo vojakov o jeho schopnostiach a keďže bol ozbrojený, donútil ich k ústupu. Legenda pramení zo životopisu svätého Gabriela Possentiho, ktorú napísal americký passionista Godfrey Poage. Knihu vydal v roku 1962, sto rokov po svätcovej smrti. Legenda nie je spomínaná u iných životopiscov.
Text: Zuzana Vrťová
Zdroje:
Wikipédia, Slobodná encyklopédia, Gabriele dell’Addolorata. Dostupné na:
<https://it.wikipedia.org/wiki/Gabriele_dell%27Addolorata> Navštívené 21.7.2022
Passionisten-Congregation e.V. Engelbertstr. 21, München, Heiliger Gabriel Possenti. Dostupné na: <http://passionisten.de/selige-und-heilige/gabriel-possenti/> Navštívené 21.7.2022
UmbriaSud Ieri, Storie, luoghi, persone dell´Umbria e dintorni, Sante Possenti, una vita di disgrazie ed un figlio santo. Dostupné na: <https://umbriasud.altervista.org/sante-possenti-vita-disgrazie-ed-figlio-santo/> Navštívené 21.7.2022
Katolík, Sv. Gabriel Possenti, rehoľník (1838 – 1862). Dostupné na: <https://katolici.szm.com/ZIVOTOPISY/Februar/Gabriel_Possenti.html> Navštívené 21.7.2022
Foto: Hrob sv. Gabriela Possenti v Isola del Gran Sasso. Autor fotografie Gaetano56, licencia CC BY-SA 2.5, https://it.wikipedia.org/wiki/Gabriele_dell%27Addolorata#/media/File:Urna_di_S._Gabriele.jpg
Bl. Titus Zeman – kúsok kosti
Vlastným menom Titus Zeman, nar. 1915 – zom. 1969, 54-ročný
Blahoslavený kňaz rehole Saleziánov don Bosca, vyučujúci, obetoval život za saleziánske povolania a prenasledovaných kňazov
Agneša a Ján Zemanovci z Vajnor dostali vo Vianočnom období roku 1915 vytúžený dar: prvorodeného syna. Ako bývalo častým zvykom, novorodenec dostal meno, ktoré v kalendári prislúchalo na ten deň. Narodil sa 4. januára, kedy má meniny Titus. Postupom rokov k nemu pribudlo ďalších deväť súrodencov. Keď mal chlapec Titus deväť rokov, prijal sviatosť birmovania. Bolo to v lete roku 1924. V tomto istom roku na Slovensko prišli prví saleziáni. Komunitu založili v Šaštíne, ktorý je od Vajnor vzdialený 63 kilometrov. Prevzali do správy farnosť a pútnický kostol Sedembolestnej Panny Márie. Farárom bol prvý slovenský salezián don Viliam Vagač. Do domoviny sa vrátil po rokoch formácie v Taliansku. Prišiel s ním aj don Jozef Bokor. Hoci na šaštínskej fare začali vo veľkej skromnosti až chudobe, ich dielo požehnane rástlo.
Uplynul ďalší rok. Desaťročný Titus bol chorý, na príhovor Sedembolestnej Panny Márie sa uzdravil a tu sa začala jeho cesta ku kňazstvu. Mal len dvanásť rokov, keď v septembri 1927 vstúpil do saleziánskej formácie v Šaštíne. Direktor don Bokor Titovi dohováral, že je ešte malý na formáciu. Chlapec sa nechcel nechať odradiť. Nepomohla ani argumentácia, že ďaleko od mamy mu bude smutno. Titus odpovedal, že mamou mu v Šaštíne bude Matka Božia. Rodičia Zemanovci boli chudobní a vychovávali Titových mladších súrodencov. Na to, aby prvorodenému zaplatili rehoľnú formáciu, predali pole. Zachovali sa Titove slová adresované rodičom: „Ak by som zomrel, peniaze by ste použili na môj pohreb. Prosím vás, aby ste ich použili pre moje štúdiá.“
Po formácii v Šaštíne začal šestnásťročný Titus v lete roku 1931 noviciát v Hronskom Svätom Beňadiku. V septembri 1937 sa mladík z Vajnor stáva rímskym študentom a začína štúdium teológie na prestížnej Pápežskej univerzite Gregoriane. V Ríme 23-ročný Titus zložil aj svoje doživotné sľuby v rehoľnej Spoločnosti svätého Františka Saleského. Kňazskú vysviacku prijal v júni 1940 v Turíne, v meste, kde pôsobil a je pochovaný svätý zakladateľ don Bosco.
4. augusta 1940 bola vo Vajnoroch radostná slávnosť. Domov sa vrátil mladý, 25-ročný don Titus Zeman a s rodinou a rodákmi slávil primičnú svätú omšu. Začalo sa Titovo kňazské pôsobenie na Slovensku. Na žiadosť predstavených hneď začal študovať chémiu a prírodné vedy na Slovenskej univerzite v Bratislave. Pôsobil ako vyučujúci týchto predmetov v rôznych saleziánskych inštitútoch. Od júla 1941 bol zároveň kaplánom v Bratislave na Miletičovej ulici. Po uplynutí ťažkých rokov druhej svetovej vojny nadišiel rok 1946 a vplyv získavali komunisti. Keď prišiel pokyn, aby zo stien v triedach zvesili kríže, don Zeman sa postavil proti tomu. Následne boli vyučujúci Zeman a Bakoš z učiteľského zboru v Trnave vylúčení.
Barbarská noc. Uplynuli ďalšie štyri roky a v noci z 13. na 14. apríla 1950 totalitná moc uskutočnila masovú akciu, počas ktorej z kláštorov v Československu vyvliekli rehoľníkov. Titus Zeman bol kaplánom na fare v Šenkviciach, preto zostal na slobode. V júli sem za ním tajne prišiel don Ernest Macák, ktorému sa podarilo nakrátko opustiť internačný kláštor. Hovorili o rozhodnutí zabezpečiť budúcim kňazom štúdiá a vysviacky v zahraničí. Titus sa rozhodol, že bude odprevádzať vytipovaných mladých spolubratov za hranice.
Na konci augusta roku 1950 sa mu podarilo cez rieku Moravu za obcou Závod previesť sedem mužov a odprevadiť ich cez rakúsky Linz do Talianska. Pomáhal mu skúsený prevádzač Jozef Macek a druhým prevádzačom bol Ferdinand Totko. Okolo polnoci vošli vyzlečení do rieky a cúvali ako raky, aby stopy smerovali na Slovensko. Najmladší zo skupiny, salezián Stanislav Kmotorka, mal 21 rokov. V tejto skupine išiel aj diecézny kňaz Banskobystrickej diecézy Július Gašparík, rodák z Kováčovej. Bol Titov rovesník, mal 35 rokov. Utekal zo Slovenska, lebo totalitný režim na neho vydal zatykač. Gašparík v roku 1953 založil v Paríži Slovenskú katolícku misiu a slúžil tam až do smrti.
Do Turína prišli 15. septembra, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Pred tým, ako sa don Zeman vrátil na Slovensko, hlavný predstavený don Pietro Ricaldone mu dal odobrenie na prevádzanie bohoslovcov. Naspäť na slovenské územie vstúpili aj s prevádzačmi rovnako, cez rieku Moravu.
Ďalších osem bohoslovcov a päť kňazov previedli 23. októbra. Tentokrát sa cez rieku Moravu preplavili na gumenom člne na viackrát, po skupinách. V nočnej tme ich bolo spolu 28 osôb. Vo Viedni sa rozdelili na dve skupiny. Skupina s donom Zemanom pokračovala do saleziánskeho domu v Linzi. Tu ich zachytila a krátko vypočula americká vojenská spravodajská služba.
Najmladší v októbrovej výprave bol devätnásťročný bohoslovec Juraj Török zo Žiliny, ktorý žije a je známy ako zakladateľ produkčnej spoločnosti Hallel Communications v New Yorku. Kňazi a bohoslovci, ktorým don Titus pomohol prejsť cez hranice, v zahraničí absolvovali úspešné štúdiá a viacerí viedli dôležité inštitúcie alebo misijné diela v Európe, Austrálii, Japonsku, Argentíne.
Po druhej výprave don Zeman štyri mesiace čakal v saleziánskom dome v Linzi. Rakúska polícia na železničnej stanici zaistila jeho sprievodcov Maceka a Totku. Titus v tie dni zápasil s pochybnosťami a strachom. Dobre si uvedomoval možné následky, keby ho chytili. Počas svätej omše dňa 26. januára 1951 ho oslovili slová Svätého písma. Utvrdil sa v tom, že treba byť pripravený aj život položiť za bratov. Napísal o tom v liste známemu, ktorý žil v rakúskom exile. O riskovaní pri ilegálnom prevádzaní študentov cez hranice napísal slová: “… ja to nazvem povinnosťou, ktorú mi zverili hlavní predstavení.“ Rakúska polícia prepustila 27-ročného Ferdinanda Totku, ktorý ale nebol tak skúsený ako Jozef Macek. Spolu s Totkom sa donovi Zemanovi v marci podarilo preplávať rieku Moravu na gumenom člne. Návrat si vyžiadal niekoľko hodín ležania v lese, v daždi a so stúpajúcou horúčkou. Keď nebezpečenstvo pominulo, don Titus sa ukryl pri Pezinku v rodine Šilhárovcov.
Uzdravil sa a pripravoval tretiu výpravu. Spolupracoval na nej so saleziánmi Františkom Revesom a Štefanom Sandtnerom. Zeman koordinoval skupinu saleziánov, prevádzač Totka skupinu diecéznych kňazov. V noci okolo druhej 8. apríla 1951 sa skupiny spojili do jednej 22-člennej a pešo kráčali 25 km. V lese pri obci Závod počkali opäť do zotmenia. Pršalo, pod nohami bolo blato, mali ruksaky a medzi sebou starších aj chorých členov výpravy. K rieke prišli s oneskorením štyroch hodín o pol štvrtej nadránom 9. apríla. Morava bola rozvodnená a rozliata do šírky. Niektorí nevedeli plávať a nálada bola skeptická. Napriek Zemanovmu úsiliu a nabádaniu, aby sa nebáli, rozhodli sa pre návrat a rozdelili sa po dvojiciach a trojiciach.
Jedna trojčlenná skupina saleziánov sa po štvrtej ráno medzi Malými a Veľkými Levármi asi nevedela orientovať. Dobromyseľne oslovili príslušníka pohraničnej stráže, ktorý bol oblečený ako vojak, že kde sú. Zrovna okolo prechádzal predseda miestneho národného výboru a nezorientovaných turistov zadržali a odviedli na výsluch. Vtedy bezpečnostné zložky dostali pokyn na poplach.
Titus Zeman sa s dvoma ďalšími saleziánmi ukrýval v lese medzi Malými Levármi a Závodom. Tu ich okolo tretej popoludní našli a obkľúčili príslušníci pohraničnej stráže.
Bezpečnostným zložkám sa podarilo chytiť šestnásť členov z výpravy. Dona Zemana so spoločníkmi vypočúvali najskôr v Malých Levároch. Súčasťou výsluchu bolo mlátenie, zvlášť po hlave. Previezli ich na Bratislavský hrad, na veliteľstvo pohraničnej stráže. Tu násilie pokračovalo. Titus sa snažil obvinenia smerovať len na svoju osobu. Vypočúvajúci ho tlačili do priznania, že je agent americkej vojenskej spravodajskej služby. Na krátky čas ich previezli do vojenských kasární v Malackách, v bývalom františkánskom kláštore. Odtiaľ putovali po pár dňoch do väznice v Leopoldove. Tu sa vyšetrovatelia štátnej bezpečnosti snažili o priznanie vypočúvaných k organizovanej skupine napojenej na Vatikán a USA. Striedalo sa psychické aj fyzické týranie. Bitie, kopance, zauchá, temnica bez svetla a jedla, rušenie spánku, státie na jednej nohe, drepovanie, chlad a oblievanie studenou vodou, topenie vo výkaloch …
V júli 1951 Krajské veliteľstvo Štátnej bezpečnosti podalo trestné oznámenie na agentov americkej a vatikánskej spravodajskej služby Titus Zeman a spol.
Hlavné pojednávanie od 20. do 22. februára 1952 bolo v Bratislave, v Justičnom paláci. Do súdnej siene predviedli 20 obžalovaných. Jeden obžalovaný, kňaz Štefan Koštiaľ, predvedený nebol. Večer pred pojednávaním mu rehoľná sestra Zdenka Cecília Schelingová pomohla ujsť z bratislavskej nemocnice, kde sa liečil zo zranení, čo mu spôsobili počas vypočúvania. Všetkých obvinených odsúdili. Najvyšší trest, rozsudok smrti zmiernili a tak bol vedúci skupiny Titus Zeman odsúdený na 25 rokov väzenia. Ostatní odsúdení dostali rôzne dlhé tresty, ale kratšie ako Zeman. Prevádzač Ferdinand Totka dostal trest 22 rokov. Jozef Macek pokračoval v ďalších prevádzačských výpravách, ale v roku 1955 ho niekto udal, keď bol doma. Chytili ho a odsúdili na 20 rokov väzenia.
Vládnuca moc poslala za sestrou Zdenkou Schelingovou väzenského dozorcu, ktorý spolupracoval s ŠtB (Štátnou bezpečnosťou), aby ju nahovoril zorganizovať útek šiestich kňazov, medzi nimi aj dona Zemana. Sestra Zdenka mala zohnať auto. V dohodnutú hodinu pred väznicu žiadne auto neprišlo. Napriek tomu sestru Zdenku obvinili z príprav úteku, ktorý bol včas zmarený. Súd so sestrou Zdenkou a spoločníkmi bol v júni 1952. Rehoľná sestra Zdenka Cecília Schelingová zomrela po prepustení z väzby na následky mučenia.
Don Zeman bol väznený v Ilave, Mírove, Jáchymove, Lepoldove a Valdiciach. Prežil trinásť rokov v prostredí ponižovania ľudskej dôstojnosti. Prepustili ho podmienečne 10. marca 1964. Mal vtedy 49 rokov. Povolili mu pracovať ako robotník a stále ho sledovali. Po troch rokoch mu povolili slúžiť tichú omšu na bočnom oltári v rodných Vajnoroch a spovedať. V roku 1968 mu konečne povolili slúžiť svätú omšu verejne. V auguste však prišiel šok. V dňoch 20. a 21. augusta 1968 zasiahla Československo okupácia vojskami sovietskej armády. Titus Zeman o mesiac na to prekonal srdcový infarkt. Jeho organizmus, vyčerpaný dlhodobým stresom a prežitým mučením sa nevládal zotaviť. V decembri mu na základe amnestie doručili zmenu rozsudku, kde mu zrušili podmienečný trest. Don Titus Zeman zomrel 8. januára 1969 vo Vajnoroch. Žil 54 rokov. Vydalo o ňom svedectvo viac ako 60 svedkov.
Text: Zuzana Vrťová Zdroje:
Proces Titusa Zemana, Saleziáni don Bosca – Slovenská provincia, Chronológia života. 2018. [online] https://tituszeman.sk/titus-
PAULÍNY, Andrej. 2013. Saleziáni don Bosca na Slovensku, História Saleziánov dona Bosca na Slovensku. [online] <https://www.saleziani.sk/
SLEPČAN, Peter – zostavil. 2017. Neodpočívaj, pomáhaj. Fakty zo života blahoslaveného Titusa Zemana a pohľady na jeho osobnosť. Trnava: Dobrá kniha, 2017. ISBN 978-80-8191-089-0 Prameň: LETZ, Róbert. 2017. In: Konzervatívny denník Postoj,[online] Súdny proces s Titusom Zemanom a spoločníkmi.
<https://www.postoj.sk/27150/
MÁJEK, Stanislav. 2018. Úteky do slobodného sveta a búranskí prevádzači. In: Búranské zvesti, [online]. č.1, 17, 2018, s.21. <https://www.borskymikulas.sk/
Fotografia: Novokňaz Titus Zeman pred primičnou svätou omšou 4. augusta 1940 vo Vajnoroch.
Autor: neznámy. Zdroj: Saleziáni don Bosca – Slovenská provincia, https://tituszeman.sk/titus-