Youtubový svet má ďalšieho významného konvertitu - Argumenty v prospech kresťanstva sú pevné, tak prečo ich nepoužívame viac?   

„Mám veľké noviny. Boh existuje, Kristus je Pán a založil Katolícku cirkev. Nežartujem, myslím to vážne. Práve som konvertoval na katolicizmus,“ vyhlásil v auguste filozof Joe Schmid, ktorý je známy svojím profilom na Youtube Majesty of Reason (Majestát rozumu).

V komunite youtubových ateistov a kresťanov to zašumelo. On sám síce nemá zvlášť veľký kanál, ale ako neveriaci agnostik si vyslúžil uznanie oboch strán. Zoomer Schmid, ktorý si práve dorába doktorandúru z filozofie na Princetonskej univerzite, má od hobby mysliteľa ďaleko.

Na tému metafyziky a filozofie náboženstva mu vyšlo osemnásť odborných článkov a dve knihy. Na Youtube do hĺbky skúma a vysvetľuje teistické aj ateistické argumenty, robí rozhovory s filozofmi alebo poctivo vyvracia ich názory. Slovom, z odbornej stránky dlho patril medzi to najlepšie, čím sa youtuboví neverci mohli pýšiť.

Schmid po svojom obrátení čakal na verejné oznámenie pol roka. Chcel si vybudovať kresťanský sviatostný život, aby bol „pripravený na duchovné útoky a kritiku, ktorú očakáva od svojich priateľov z LGBT komunity, od ateistov či agnostikov“.

Cesta tam a zase naspäť

Joseph C. Schmid sa narodil do silne veriacej katolíckej rodiny. Ako to už býva, prvým kameňom úrazu bola veda, konkrétne evolúcia a Kniha Genezis. Samoštúdiom zistil, že Prvá kniha Mojžišova je mytologicko-poetické dielo, nie moderná učebnica kozmológie a že cirkev nemá s teistickou evolúciou žiadne spory. Ale brutálna podstata evolučného procesu mu nedala spať, ponoril sa hlbšie do filozofických debát, problémy sa kopili a na strednej škole stratil vieru.

Následné štúdium filozofie na univerzite jeho názory ešte posilnilo.

„Mal som kopu námietok. Pýtal som sa: Prečo je homosexuálny sex neprijateľný? Prečo by Boh posielal ľudí do pekla? Prečo je na svete toľko zla? Prečo je Boh taký skrytý? Prečo je tu toľko náboženskej rozmanitosti a náboženského zmätku? Mal som kopu a kopu námietok. Dvanásťhodinové video, v ktorom systematicky vyvraciam všetky argumenty v prospech existencie Boha, je moje najpopulárnejšie,“ vysvetľuje v rozhovore s katolíckym podcasterom Mattom Fraddom.

Potom však narazil na odborníkov, konkrétne filozofa Josha Rasmussena, ktorí mu „otvorili oči pre nový svet akademickej teistickej filozofie“. S Rasmussenom si počas záverečného roka štúdia vymieňal dlhé maily, až si uvedomil, že „na teizme je toho viac, než si myslel“. Začal sa považovať za agnostika, pretože obe strany mali pádne argumenty.

Kresťanský svetonázor sa mu začal javiť čoraz pravdepodobnejšie. Spomína napríklad argument tzv. jemného vyladenia vesmíru (fine-tuning), ktorý upozorňuje, že základné fyzikálne sily majú presne také hodnoty, že umožňujú vznik života, hoci konštelácie, v ktorých by bol vesmír vriacou polievkou alebo zmrznutou pustatinou, a teda absolútne neobývateľný, sú mnohonásobne pravdepodobnejšie.

Nielenže vznikol život, ale aj vedomý život, ktorý „je ešte náhodou veľmi dobre prepojený s fyzickým svetom“. Ide o tzv. psychofyzický problém (psychophysical harmony, harmónia medzi mysľou a telom). Tento problém poukazuje na prekvapivú zmysluplnosť nášho mentálneho sveta, ktorý údajne (podľa materialistického vysvetlenia) vznikol na báze mechanického fungovania hmoty, čiže čohosi kvalitatívne odlišného:

„Náš duševný život je vzhľadom na naše fyzické stavy, fungovanie a správanie pozoruhodne usporiadaný, koherentný, zrozumiteľný a racionálny. A ak sa zamyslíte nad obrovským množstvom možných spôsobov prepojenia vedomých stavov s fyzickými stavmi, len mimoriadne malá časť z nich skutočne vedie k vedomiu, ktoré zahŕňa hodnoty ako racionálne konanie, zmysluplné vzťahy, cnosť, potešenie, estetický zážitok a tak ďalej.“

Samozrejme, počas tohto uvedomovania stále produkoval videá, ktoré tieto pohľady podrobovali kritike. Mladý filozof ešte nebol presvedčený.

Potom však začal objavovať „ohromné dôkazy zázrakov“: „videá, fotografie, röntgeny, zaslepené laboratórne analýzy“. Zdokumentované sú prípady ako úplná, náhla a trvalá remisia pokročilej roztrúsenej sklerózy s obnovením skolabovanej časti pľúc a lýtkových svalov a okamžitým odstránením slepoty. A to všetko sprevádzala náboženská vidina, ktorú by skeptik musel vysvetliť ako komplexnú halucináciu.

Schmid spomína tiež mariánske zjavenie na koptskom chráme v egyptskom Zeitune z rokov 1968 – 1971, „ktoré videli doslova stovky tisíc ľudí a ku ktorému sa viažu tony lekársky zdokumentovaných zázračných uzdravení“, ako aj viaceré eucharistické zázraky.

Jeho kamarát, katolícky youtuber Cameron Bertuzzi, začal v tom čase robiť rozhovory s exorcistami (napr. tu). „A tu sa bavíme o úplne nedávnych udalostiach za podmienok, ktoré sú z hľadiska vnímania mimoriadne priaznivé, s normálnymi ľuďmi, niekedy v prítomnosti viacerých či dokonca desiatok svedkov, a o veciach, pri ktorých sa zdá, že by bolo naozaj ťažké sa pomýliť, lebo ide o komplexné multimodálne zážitky, pri ktorých napríklad teplota v miestnosti okamžite klesla na bod mrazu, čiže ľuďom sa parilo z dychu, a potom sa zase zvýšila, takže všetci v miestnosti sa začali potiť,“ hovorí Schmid.

Dlho tomu neveril, ale Bertuzzi naňho tlačil: „Pozri si ten rozhovor. Ako chceš vysvetliť svedectvo tohto človeka?“ Schmid sa pokúšal nájsť prirodzené vysvetlenia, ktoré však boli príliš nepravdepodobné a neboli pre ne žiadne dôkazy.

Povedať, že exorcisti skrátka surovo klamú, sa mu takisto zdalo krokom vedľa. Týchto kňazov je hromada, vari spolu všetci konšpirujú, aby svetu vnútili túto lož? A čo ďalší nezávislí pozorovatelia ako psychiatri a laici? Klamú spolu s nimi?

Vesmírne sprisahanie proti skeptikovi

Vysvetliť sa dá totiž všetko rôzne. Úskaliami sú však dva póly: prílišná redukcia a nadmerné množenie hypotéz. V prvom prípade okrešeme vysvetľovaný jav tak, že jeho časti vlastne necháme nevysvetlené – napríklad o mysli povieme, že je len produktom neurologickej aktivity hmoty mozgu, čím však neberieme do úvahy „kváliá“ (mentálne fenomény, napríklad videnú zelenosť trávy, vnímanú vlhkosť vody), ktoré nemajú svoj priamy ekvivalent v nervovej matérii, maximálne korelát.

Druhý prípad je vkladanie ďalších a ďalších vysvetlení do javu, ktorý sa dá vysvetliť elegantnejšie. Napríklad keď chceme odmietnuť evolúciu v prospech priameho stvorenia, pozostatky zadných končatín v kostre veľrýb označíme za Boží vtip, nálezy fosílií, ktoré silne naznačujú vývojový reťazec, za dielo diabla, ktorý ich nastražil, aby zmiatol veriacich, a podobne.

V oboch však ohýbame svoje vysvetlenie tak, aby nám zapadlo do vopred pripraveného rámca. No Schmid postupne prišiel na to, že celkový súbor dôkazov, keď sa hodnotí z nezaujatej perspektívy, nasvedčuje kresťanskému Bohu.

Ako hovorí v spomínanom rozhovore u Fradda, všimol si, že skeptici, ktorí sa snažia vysvetliť zázraky, sa sústreďujú hlavne na „okrajové anomálie a malé strápňujúce momenty, ale v skutočnosti sa nezaoberajú kľúčovými faktami“.

A tak sa mu postupne začalo zdať, že sa celý „vesmír sprisahal, aby vyvolal zdanie, že Boh existuje“. Teistický pohľad, že „v jadre reality je čistá, neobmedzená dokonalosť“, sa mu napokon začal javiť ako „relatívne jednoduchá, koherentná, nearbitrárna, elegantná hypotéza“, ktorá „vysvetľuje široký a rozmanitý súbor inak nesmierne zarážajúcich faktov“, ktoré iné hypotézy nedokážu vysvetliť.

Keďže Schmida presvedčilo to, že celý komplex javov najlepšie vysvetľuje kresťanský, konkrétne katolícky svetonázor, je zrejmé, že neexistuje jeden konkrétny, nevyvrátiteľný dôkaz Božej existencie a že Boží rukopis sa nedá poľahky čierne na bielom čítať naprieč prirodzeným svetom.

Napríklad ak chceme zistiť, či je Mária dobrá žena, nestačí sa nám pozrieť na jeden aspekt jej života, napríklad že každý mesiac posiela peniaze na charitu, alebo prelustrovať jej dom a pracovisko. Musíme ju spoznať, starostlivo a nezaujato zvážiť jej dobré stránky aj chyby a až potom môže prísť verdikt.

Kresťanská filozofia, keď sa to uvážlivo posúdi, podľa neho lepšie než hocičo iné zapadá do pozorovateľného sveta a ľudského života. Ako to napísal G. K. Chesterton v Ortodoxii, zložitosť viery odráža zložitosť reality:

„Palica môže zapadnúť do diery alebo kameň do dutiny čírou náhodou. Kľúč a zámok sú však zložité. Ak kľúč do zámku zapadá, viete, že máte správny kľúč.“

Kresťanstvo (a katolicizmus, ako to neskôr Chesterton uznal svojou konverziou) nestojí na vode, ale na presne vyrátaných základoch, ktoré nedokáže zrútiť ani ten najostrejší intelekt skeptika.

Rozprávajú sa katolík, protestant, agnostik a ateista a všetci až na jedného zmenia názor

Schmidov príbeh je pre dnešnú dobu príznačný. Ako sme týchto stránkach už spomínali, hoci sekularizácia je v západných spoločnostiach stále silná, viera získava v intelektuálnych kruhoch atraktivitu.

V skorších článkoch na Postoji sme písali (tu, tu či tu), ako militantný Nový ateizmus postupne stráca kultúrny vplyv. Spolu s tým vyšlo najavo (hoci zasväteným to bolo zrejmé od začiatku), že zatiaľ čo jeho prominentní proponenti (biológ Richard Dawkins, novinár Christopher Hitchens a ďalší) boli zdatnými rétormi, vo filozofii neboli celkom doma, kresťanskej teológii ani filozofii veľmi nerozumeli, a tak ich argumenty mierili vedľa alebo sa dopúšťali závažných prešľapov.

Keď si neveriaci filozof Michael Ruse prečítal Dawkinsovu protikresťanskú polemiku Boží blud, vzdychol si a pocítil hanbu za to, že je ateistom. Dawkins v knihe podľa neho prejavil intelektuálnu naivitu vlastnú študentovi filozofie v prvom ročníku. „Existuje veľa veľmi bystrých a dobre informovaných kresťanských teológov. My ateisti by sme nemali požadovať nič menej,“ písal už v roku 2009.

Jeho prianie sa v oblasti popularizácie filozofie postupne začalo napĺňať. Naivne sebaistý Nový ateizmus v youtubovej sfére postupne umiera, i keď aj tu má svojich myšlienkových pokračovateľov.

Napríklad Alex O’Connor, dnes najpopulárnejší skeptik/agnostik/ateista na Youtube, začal svoju kariéru v sedemnástich rokoch ako odpadlík od kresťanstva, silne ovplyvnený Novým ateizmom. Postupne do problematiky prenikal čoraz viac, na Oxforde vyštudoval filozofiu a teológiu a jeho prístup sa podstatne zmenil.

Opustil útočný a posmievačný tón, uznáva presvedčivosť viacerých argumentov v prospech Božej existencie (čosi, čo noví ateisti nikdy nedokázali) aj nedostatočnosť niektorých populárnych argumentov v prospech ateizmu, diskusie s veriacimi idú do hĺbky, veľmi si ho pochvaľujú aj jeho kresťanskí oponenti.

V takomto ovzduší poctivého skúmania tej-ktorej (a)teistickej hypotézy sa pohyboval aj Joe Schmid, ktorého si O’Connor za jeho intelektuálne schopnosti a rozhľad v disciplíne veľmi vážil.

V roku 2022 vyšla na O’Connorovom kanáli diskusia s názvom Katolík, protestant, ateista a agnostik sa rozprávajú o probléme zla. Dnes by už tento titulok neplatil; okrem jedného účastníka sa každý začal označovať inak: z agnostika Joea Schmida je katolík, ateista O’Connor sa dnes považuje za agnostika, protestant Cameron Bertuzzi konvertoval na katolicizmus, no a katolícky apologéta Trent Horn je stále katolík.

Robotníkov je málo

Tento posun k uznaniu robustnosti kresťanskej viery vyvoláva dôležitú otázku.

Keď sú argumenty v prospech viery také solídne, že dokážu presvedčiť aj študovaného a opatrného skeptika, prečo ich nepoužívame viac? Ba ešte horšie: ak sú také solídne, že kresťanstvo je z ľudského pohľadu pravdepodobne pravdivé (ako v to kresťania veria), prečo o tejto pravde toľko mlčíme?

„Myslím si, že ľudia majú veľmi skreslené predstavy o tom, ako veľmi sa evanjelizuje,“ v júli tweetoval americký výskumník náboženskej demografie Ryan Burge.

Len 32 percent kléru z Katolíckej cirkvi a z tzv. mainline protestantism (to sú denominácie s dlhšou tradíciou, ale liberálnejším prístupom, napríklad luteráni či metodisti) si podľa dát z rokov 2019 a 2020 myslí, že je dôležité pokúšať sa presvedčiť druhých, aby prijali ich vieru.

Naproti tomu evanjelikálni pastori (t. j. novšie hnutia charizmatického a konzervatívneho rázu) tento názor zastávajú až v 82 percentách prípadov.

Prekvapivé tiež je, že 32 percent amerických katolíckych lídrov (38 percent nekňazov a 27 percent kňazov) si myslí, že všetky svetové náboženstvá sú rovnako dobré a pravdivé. Len rovnaký počet lídrov s týmto tvrdením úplne nesúhlasí.

Čo sa týka všetkých veriacich, podiel katolíkov, ktorí sa aspoň niekedy pokúsili presvedčiť iného človeka, aby prijal vieru v Krista, sa medzi rokmi 1988 až 2021 nedostal nad 40 percent. Posledný meraný rok to bolo 32 percent. Evanjelikáli vytrvalo atakujú 80 percent a spomínaní liberálnejší protestanti z tradičnejších cirkví sa vyšvihli z približne 38 percent na 49.

Amerika nie je Európa. Je napríklad možné, že prevažne protestantská kultúra a historické predsudky voči katolicizmu tu prispeli k tomu, že rímska cirkev sa radšej stiahla do ulity.

Žiaľ, európske dáta sú redšie. Výskum Pew Research Centre z rokov 2015 – 2016 v krajinách východnej a strednej Európy zistil, že len v troch z nich (Gruzínsko, Arménsko a Moldavsko) si viac ako 50 percent veriacich myslí, že „ich viera je jediná správna viera, ktorá vedie k večnému životu v nebi“. Medián všetkých krajín bol 35 percent.

So špecificky slovenskými dátami to je ešte menej jasné. No napríklad podľa výskumu SAV spred pár rokov sú slovenskí katolíci o 18 percentuálnych bodov úspešnejší v odovzdávaní viery svojim deťom ako protestanti.

Hoci nič z tohto sa priamo netýka evanjelizácie (a napríklad aj mnohí pravoverní katolíci by mohli povedať, že i keď ich viera má plnosť pravdy, inoverec či ateista žijúci riadne podľa svojho svedomia môže dosiahnuť spásu, a tak by s formuláciou výskumnej otázky Pew Research Centre mohli mať problém), dáva to určitú váhu intuícii, že trend voľného prístupu k pravde viery je rozšírený. Čo má za následok, že Slovensko ani zvyšok Európy práve nehorí evanjelizačným zápalom.

Kresťania síce veria, že obrátenie je dielom Ducha Svätého, nie ľudskej výrečnosti, ale Kristus nie nadarmo vravel, že „žatva je veľká a robotníkov málo“. Tieto slová znejú v dnešnej dobe opätovnej otvorenosti duchovnu a rastúceho hladu po zmysle zvlášť naliehavo.

Prvý Boží príkaz ľudstvu zaznel v Knihe Genezis: „Ploďte sa a množte sa a naplňte zem.“ Posledný (podľa Markovho a Matúšovho evanjelia) bol: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium.“

Nie je to vždy príjemné (a ako vie autor tohto textu sám, málokedy sa do toho človeku chce), ale schopnosť a ochota hlásať dobrú zvesť neoddeliteľne patria ku kresťanskému životu.

Ak rozmýšľate, kde začať, môžete si napríklad pozrieť Schmidovu 25-hodinovú sériu, v ktorej predstavuje svoje najlepšie argumenty v prospech katolíckej viery (prvý, druhý a tretí diel).